Choď na obsah Choď na menu
 


Šialený nápad

     „...Lili! Haló Lili, vnímaš? Lili! ..... Emília vnímaj!!!!“ Tak pri tomto výkriku sa nedalo neprebudiť z mojej predstavy o dokonalom svete. Znova som bola mimo reality a moja najlepšia kamarátka Lujza mi zatiaľ niečo hovorila. Vôbec som ju nepočúvala, ale nechcela som ju nahnevať, tak som trochu zaklamala: „Nóó, tu som, ja ťa počúvam. Tak prosím ťa nekrič.“ „No dobre, tak o tom pouvažuj a zajtra mi dáš vedieť dobre? Ja už musím ísť,“ odvetila a odišla do triedy.

     No to som dopadla. Znelo to fakt vážne, čo nebolo úplne najlepšie, keďže sa Lujza dosť často zamotala do menších problémov. Išla som do triedy a ešte pred prvou hodinou som chcela zistiť, o čo vlastne ide. „Mohla by si mi to ešte raz zopakovať? Len aby som vedela, či som to náhodou nepochopila zle,“ spýtala som sa Lujzy. Nachvíľu som zapochybovala, čo ak to bude naozaj niečo vážne? Trochu sa bojím... „Ách, no dobre. Na konci mesta je reštaurácia už dávno zavretá a opustená. Sú tam vylomené dvere a vraj to tam vyzerá celkom v pohode. Tak sme sa tam chceli ísť cez víkend pozrieť, bude to určite dobrodružstvo,“ pošepkala mi, aby to nepočula celá trieda.

     „Počkaj, len my dve? Samé?“ hovorila som so strachom v hlase. „Nie, pôjdu s nami ešte Kaja, Samo a Maťo. Bez nich by som nešla,“ odvetila Lujza s hlasom sladkým ako med. Bola totiž tak trochu zaľúbená do Maťa a najviac sa určite tešila na to, že tam pôjde s nami. Vôbec som tam nechcela ísť, tak som sa už išla vyhovoriť, že ma tam mama nepustí, alebo že ideme s rodinou niekam na návštevu. Potom mi napadlo, že keby nejdem, tak by som trčala doma a nudila sa pri televízii. Tak som súhlasila.

     Deň pred tým ako sa táto „akcia“ mala uskutočniť, som nedokázala myslieť na nič iné, ako na to, že nás tam určite niekto prepadne a potom nás bude hľadať celoštátna polícia. Ale keďže som nepovedala mame pravdu, kam ideme, nebudú nás vedieť nájsť, zatiaľ čo nás bude niekto držať v podzemnej cele. Niekedy rozmýšľam, ako môžem mať takú bujnú fantáziu a schopnosť myslieť vždy iba na to najhoršie. S týmito myšlienkami som bola celý piatok v škole, večer, keď som vliezla do vane, aj keď som zaspávala. Nedokázala som myslieť na nič iné, než na to, že sa nám tam určite niečo stane. Dokonca sa mi o tom aj snívalo!!! Nemohla som tomu uveriť, snívalo sa mi presne to, čoho som sa najviac na tejto akcii bála -že nás tam niekto unesie.

     „Veľa šťastia, zdravia! Veľa šťastia, milá Lili, ....“ Tak s týmto som sa zobudila, pretože moja mama a moja malá päťročná sestrička Mary mi spievali narodeninovú pieseň. Dokonca som dostala aj raňajky do postele!! Moje obľúbené palacinky s obrovským množstvom šľahačky! Mala som pocit, že toto sú moje najkrajšie a najlepšie narodeniny, úplne som zabudla, čo sa dnes chystá. Ale nie! Dnes sme mali ísť s Lujzou do tej reštiky a ja stále neviem, čo na seba. Možno to tam bude čisté, ale čo ak to už bude veľmi stará a neupravená budova? To by som si nemohla obliecť tie nové rifle... Ach jaj, čo si len oblečiem?!?!!

     Po chvíli dumania pred mojou skriňou, som už bola bez štipky nádeje. Vôbec som nedokázala vymyslieť, čo si dnes oblečiem, a tak som v mojej izbe strávila asi hodinu státím pred skriňou. Potom mi zavolala Lujza a chcela vedieť, či som náhodou nezabudla kam ideme. „Nie,“ odpovedala som jej, „ale vôbec netuším, čo na seba.“ Myslela som, že sa prepadnem od hanby, pretože Lujza sa len začala hlasno smiať. Po tom, ako sa skončil jej dramatický záchvat smiechu mi iba povedala, že sa máme stretnúť o pol druhej. No do kelu!! Veď to je už za hodinu a pol! Zložila som telefón, akoby nič. Ale hneď potom som začala zmätkovať, čo si oblečiem, a tak som vytiahla zo skrine prvé džínsy, čo mi padli pod ruku a pásikavý fialový rolák. Zletela som do kuchyne najesť sa, potom som sa upravila pred zrkadlom a bol najvyšší čas ísť. Mali sme sa stretnúť na námestí a celou cestou tam, som sa bála, čo bude v tej reštaurácii.

     Keď som prišla na námestie, zistila som, že všetci čakajú už len na mňa a preto som zrýchlila krok, aby tam tak dlho nestáli. „Už som si myslel že neprídeš,“ povedal mi Samo. Len sa mi nezdalo, že to hovoril v jednotnej osobe. Zaujímavé... „Mysleli,“ opravil sa Samo po tom, čo sme sa naňho všetci pozreli a celý sa červenal. Cestou do reštaurácie sme chvíľku prechádzali aj cez les, a tak som sa bála čoraz väčšmi, no nedala som to najavo. Celú cestu sa chalani rozprávali a Lujza s Kajou tiež, tak som sa len tak kolísala z nohy na nohu a znova uvažovala o tom, či sa nám tam náhodou niečo nestane. Vždy myslím iba na najhoršie, ale v duchu dom si hovorila: „Neboj sa, Emília, nič sa ti tam nestane. Bude to v pohode.“ Neviem prečo, ale zrazu som bola úplne bez nálady. Asi preto, lebo som vonku s mojimi štyrmi najlepšími priateľmi, a ani jeden z nich mi ešte nezagratuloval k narodeninám. Žeby na to zabudli? To beriem iba ako tú najlepšiu možnosť.

     „Tak... a sme tu!“ nadšene vykríkla Lujza a potom sme všetci len nehybne pozerali na zadné východové dvere už veľmi dávno zatvorenej reštaurácie. Vážne. Vyzeralo to fakt staro. „No do kelu!“ povedal trochu roztraseným hlasom Maťo, keď videl, že musíme najprv preliezť ten plot. Zaujímavé, pretože to isté som si povedala v hlave. „A to som si myslela, že môj najväčší problém bol obliecť sa,“ pošepkala som Lujze, ktorá ešte vždy pozerala s nadšením na špinavú stenu budovy. „Ideme!“ vyhlásila rázne a všetci sme ju nasledovali, ako svojho poručíka. Tak totiž znela. Preliezli sme plot, otvorili zadný východ (šlo to fakt ľahko) a vstúpili do budovy. Prechádzali sme cez dlhú chodbu, z ktorej sme zamierili pri zavreté dvere. „Počkajte tu chvíľu, idem to omrknúť,“ vyhlásila Lujza a vošla do miestnosti, ktorej dvere za sebou hneď zavrela. „O čo ide?“ spýtala som sa s nádejou, že mi niekto odovzdá rozumnú odpoveď na to, prečo tam išla Lujza sama. Ale moja otázka ostala visieť vo vzduchu a všetci iba krútili hlavou a nechápavo mykali plecami. Chvíľu sme tam čakali, no potom som sa začala o Lujzu báť, tak som sa chytila kľučky, že otvorím dvere a pôjdem za ňou. V tom som otvorila dvere, v nich stála Lujza a...

     „Všetko najlepšie!!!!!!!!!!!!“ ozval sa na mňa výkrik viacerých hlasov hneď po tom, ako som otvorila dvere. Tak som sa zľakla, že som stratila rovnováhu a začala padať dozadu. Hneď za mnou stál našťastie Samo, tak ma chytil, postavil, a len sa nemo usmieval. Keď som sa spamätala z toho, že mi práve všetci hromadne zagratulovali zistila som, že je v miestnosti ešte pár deciek z našej triedy a ešte nejaké Kajine kamošky z mesta. Miestnosť bola krásne vyzdobená, stoly boli postavené to radu a na nich bolo položené občerstvenie. Vôbec to tam nebolo rozpadnuté a špinavé.

„To, to je pre mňa?“ prekvapene som pozerala na Lujzu, ktorá to očividne všetko vymyslela.                                                                                                         „Áno, Lili, pre teba!“ povedala s nadšením Lujza.                                                 „Ale, ako si..?“                                                                                                 „Vedela som, že s nami určite pôjdeš, lebo by si sa nechcela nudiť doma. A takisto som vedela, že nevydržíš toľko čakať za dverami a že to budeš práve ty, ktorá ich otvoríš. Všetci o tom vedeli, len som ťa chcela prekvapiť!“

     V strede tohto rozhovoru niekto vtiahol Lujzu na „tanečný parket“, pretože začala hrať vážne dobrá pieseň. Všetci tancovali a tak som išla aj ja s Kajou. Na pomalé piesne ma prekvapivo pozval tancovať Samo, ale to už je iný príbeh...

     Hneď ako som prišla domov -čo bolo asi o deviatej večer- , som všetko vyrozprávala mame a ona vyzerala, že je ešte šťastnejšia než ja. Aj keď som si myslela že to už nejde, pretože som zažila naozaj tie najkrajšie a najlepšie narodeniny. Večer pred spaním som si ešte pozerala naše bláznivé fotky z oslavy a sama pre seba som si hovorila: „Hmmmmm, to bol ale šialený nápad!“ S týmto dobrým pocitom som zaspávala a tešila som sa na pondelok, kedy znova uvidím mojich najlepších priateľov. Usporiadali pre mňa predsa tajnú oslavu narodenín. No nie?

 

Lenka

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.