Mátoha
Hneď po tom, ako sme sa s Klárou dopočuli, že v piatok trinásteho chodí po Hrebnej ulici mátoha, dohodli sme sa, že tam pôjdeme. Naše plány boli asi takéto: večer o siedmej príde pre mňa a vyrazíme –smer: Hrebná ulica.
Veľmi som sa tešila na ten deň, lebo som vedela, že sa budem určite aspoň trochu báť –čo ja milujem. „Veď aspoň bude zábava a pochybujem, že tam naozaj bude nejaké strašidlo. Len sa tam pôjdeme pozrieť,“ hovorila som si. Ale keď nastala situácia, že sme vyšli z domu a zamierili k tej ulici, už vtedy, v piatok večer, nebolo mi až tak do smiechu. Veľmi som sa bála toho, čo nás na tej ulici čaká.
„Čo keď nás to zabije??!!?“ spýtala som sa vystrašene Kláry. „Neboj sa, veď sa iba ideme pozrieť, či to tu naozaj niekde je. Možno to ani neexistuje. A keby niečo, chodila som predsa pár rokov aj na karate, takže nám nič nehrozí. Neboj sa toľko, Maťa,“ odpovedala mi celkom pokojne. A to ma vytáčalo, pretože ja som pokojná rozhodne nebola. Kráčala som po prázdnej ulici so starými domami, dvoma pouličnými lampami a ešte k tomu v noci! „Ja sa bojím! Kráčať v noci v piatok trinásteho nie je zrovna najlepšia šálka kávy, vieš?“ odvrkla som roztraseným hlasom, ale nemienila som to s Klárou ďalej preberať, lebo pravdepodobne by som ešte privolala tú „vec“.
A v tom sa to stalo. Nejaká silueta stála uprostred prázdnej betónovej cesty. Úplne bez pohybu. Iba ticho a kľudne stála. V okamihu sme zmeraveli. „Ha, Klára! Už nie si taká hrdinka čo?“ hovorila som si v duchu. Ona totiž vyzerala takisto vystrašená ako ja a určite už nemala toľko odvahy ako predtým. Ale neodvážila som sa to povedať nahlas. V tej chvíli som nebola schopná akejkoľvek činnosti. A potom...
Potom to úplne zmizlo z cesty. Očami som hľadala tú „vec“, no nikde som to nevidela. Tak a teraz som sa už naozaj veľmi bála. Až som to našla ležať bruchom na chodníku. Akoby z toho v okamihu vyprchal všetok mŕtvy život. Pomaly sa to začalo stavať na nohy, ale úplne zbytočne. Hneď po tom, ako sa to postavilo, to totiž znova spadlo na chodník. V tej chvíli som sa nebála, pretože som si myslela, že to nemá šancu dostať sa k nám.
Až do chvíle, kým to zrazu stálo na nohách a otáčalo sa smerom k nám. V tom sa to tackavo a pomaly prechádzalo popri stene. Keď to zrýchlilo krok, ja s Klárou sme trochu ustúpili. Videli sme, že to kráčať neprestalo. Pozreli sme jedna druhej do očí a potichu sme sa zhodli, že začneme veľmi rýchlo utekať. A tak sa aj stalo.
Po chvíli utekania som sa zastavila a obzrela dozadu. Problém bol, že už znova som tú „vec“ nevidela. „Bože môj,“ povedala som potichu, „veď ono to naozaj existuje! Klára, ja sa strašne bojím! Môže nás to zabiť!!!“ Myslím, že Klára sama nevedela, čo sa bude diať ďalej, lebo sme to stratili z dohľadu. Mimo to, myslím si, že nám teraz jej karate stačiť nebude.
Po chvíľke ticha sme znova uvideli na chodníku stáť tú siluetu nereálnej postavy. Buď to bolo také unavené, alebo len natoľko staré, že to nevládalo chodiť a udržať rovnováhu zároveň. Tak sa to tackalo zo strany na stranu smerom k nám, celkom ako mátoha. Pomaly sa mi začal vyjasňovať vzhľad tej postavy. Oblečenie bolo celkom špinavé a zničené. Zbadala som tiež aj to, čo tá postava držala v ruke. A rozhodne to nebolo nič milého, ako napríklad kvet. Nie. Ona v ruke držala rozbitú sklenú fľašu. Spolu s Klárou sme usúdili, že je najvyšší čas začať znova poriadne rýchlo utekať opačným smerom od tej veci.
„Stojte, do pekla! Poču-jete?“ zakričala na nás tá vec. Jazyk sa jej poriadne plietol a hlas mala hlboký a chrapľavý. „Maťa, ono to vie hovoriť! Ja sa fakt bojím. Poď, rýchlejšie!!“ povedala mi udychčaná Klára počas toho, ako sme pred tým utekali. „Počula si? Ono nás to posiela do pekla!“ povedala som jej so strachom v hlase. Ešte stále sme rýchlo utekali, ale mala som pocit, že táto ulica je nekonečná.
„Nie! Stojte konečne, ja len po-potrebujem pomoc, nie som na tom a-až tak zle! Počujete?“ ozval sa znova ten hrubý a ospalý hlas, ale tento krát bol oveľa bližšie, ako sme si mysleli. Poriadne nás to vyľakalo. Keď sme sa naraz otočili, aby sme videli, ako je od nás ďaleko, zmeraveli sme. Stál tam udychčaný starý chlap, ktorý očividne strávil celý deň v krčme. Keď som sa prizrela bližšie, spoznala som tú tvár.
„Dedo!! Čo tu robíš??“ povedala som chlapovi, z ktorého sa vykľul môj dedko. Úplne som zabudla, že býva na tejto ulici a že veľmi rád obľubuje návštevu toho legendárneho miesta –krčmy. Bol taký opitý, že ledva stál na nohách a keď rozprával, jazyk sa mu strašne plietol. „No do kelu. Zabudol som, čo som sa chcel o-opýtať. Neviete kde b-b-bývam?“ potichu sa nás opýtal dedo a veľmi pri tom koktal.
S Klárou sme sa začali nahlas smiať –veľmi nahlas smiať- a povedali sme dedovi, že nás veľmi vyplašil. Spolu s Klárou sme ho zaviedli domov a vyrozprávali tento príbeh aj babičke. Ona bola trochu nehnevaná, že sa dedo opil až na mol. Po chvíli sme odišli domov s pocitom asi takým, že už nikdy nebudeme skúšať takéto hlúposti. Raz sa pri tom vystrašíme až na smrť.
Lenka